Socializmus ako spomienky učiteľky Edity

Učila som sa o tomto spoločenskom systéme na vysokej škole v predmete marx-leninizmus a boli to hrozné skúšky každý semester. Z obdobia komunistického systému mám zlé spomienky. Komunisti si dali záležať na tom, aby ľudia, ktorí mali vzdelanie, vieru, náboženské cítenie, boli ponižovaní, obmedzovaní na slobode a boli i zatváraní. Odohrali sa veľké procesy s farármi, ktorí boli dlhé roky vo väzení pre svoju vieru. Niektorých zbavili rehole farára a preložili ich do ťažkého robotníckeho povolania. Súdili i tých, ktorí boli proti stanovenému komunistickému zriadeniu. V tzv. monster procesoch prekrúcali ich výpovede a odsúdili ich na vysoké tresty. Medzi nimi i ženu, Miladu Horákovú, ktorú odsúdili na popravu obesením. Len preto, že mala iný názor na komunistický režim.

Moje konkrétne zážitky, ktoré som vzhľadom na svoj vyšší vek už vnímala, bol nedostatok tovaru, ktorý bol nevyhnutný pre život.

Potraviny sme mohli kupovať len na tzv. prídelové lístky. Tie sme ale dostali len polovicu, lebo otec zdedil nejaké políčko po matke. Naše jedlo bolo zo záhrady pri dome. Z ovocia sme pomaranče videli len na Vianoce (1 ks).

Ešte horšie to bolo so spotrebným tovarom. Šaty nám odmalička šila teta, boli sme tri sestry. A to aj vrátane kabátov. Vetrovky neboli vôbec, nohavice tiež nie. Akurát tepláky i na turistiku. V rodine sa odevy posúvali, darovali a pod. Nič sa nevyhadzovalo.

Môj otec pracoval ako agronóm, vyštudoval ešte za Uhorska. Dlhé roky pracoval ako agronóm, bavilo ho to. Komunisti vysliedili, že je kamarátom farára a že chodí do kostola. Samozrejme, že to nestrpeli a z jeho odbornej práce ho preradili do výroby, na podradnú prácu, potom i na povrchovú baňu. V uvoľnených rokoch, za Dubčeka ho už prijali na pôvodné miesto do Košíc.

Bol to pre nás hrozný čas, najmä pre rodičov. Stravy bolo málo a jednotvárnej.

Ako žiaci sme boli pionieri, bolo to formálne. Pripravovali sme program k štátnym sviatkom, 1. máj, VOSR, 9.máj. Na strednej škole sme vstúpili do SZM. Aj maturitné skúšky sme skladali v zväzáckych košeliach. Všetko bolo nadiktované. Bol rok 1960. Z tohto obdobia mám najlepšie spomienky na spartakiádu. Na konci maturitného ročníka sme sa zúčastnili celoštátnej spartakiády v Prahe. Cvičili sme spolu s chlapcami. To sa nám páčilo a každá skladba bola úžasná. Spartakiáda je dodnes nezabudnuteľný počin počas socializmu.

Po maturite som chcela študovať medicínu. A zrazu šok. Triedny profesor mi prišiel diskrétne povedať, že stranícky výbor mi zakázal štúdium. Dodnes si pamätám kolaps, ktorý sa mi stal v tom momente. Celé prázdniny som preplakala a na konci augusta mi triedny povedal, že zajtra nech cestujem do Košíc s potrebnými dokladmi na Pedagogický inštitút. Na železničnej stanici ráno som stretla ďalších asi desiatich spolužiakov. Štúdium trvalo štyri roky. Po absolvovaní školy som učila na základnej škole, vylepšila som si to ešte štúdiom postgraduálnym, ktoré malo posilniť kvalifikáciu. V každom semestri bol predmet marxizmus-leninizmus.

Po roku som ešte nastúpila na Prírodovedeckú fakultu, ktorá sa v tom roku založila v Košiciach. Bolo to najkvalitnejšie štúdium odbor M-F, pre stredné školy. Podotýkam, že to bolo štúdium popri zamestnaní.

Na strednej odbornej škole som učila až do dôchodku- štyridsať rokov. Platy učiteľov neboli veľké. 

Ako mladí, museli sme si zobrať pôžičku na byt, zariadenie, takže zostalo len málo financií na živobytie. Rodičia mi nemohli pomôcť, boli už dôchodcovia a dôchodok bol nízky, ani im to veľmi nestačilo.

Veľa starších ľudí mi povie, že za socializmu bolo lepšie. Ja im odpoviem, že ani jeden deň by som z toho obdobia nechcela. Pýtam sa niektorých, akú prácu vykonávali, že teraz majú nízky dôchodok. Predávala dotyčná lístky do kina...

Musím ešte zapísať môj zážitok o priateľstve so ZSSR na večné časy.

Bola som práve v Prahe, keď som ráno o šiestej videla tanky stáť v uliciach roku 1968. To považujem za katastrofálne riešenie celkovej situácie v republike. Spojenecké vojská  (Varšavská zmluva) boli za pár dní rozlezené po celom štáte ČSR. Pár dní nefungovala železničná doprava, ani električky, autobusy. Ja som sa týždeň nemohla dopraviť domov do Košíc. No a výsledok? Okupačné vojská tu pobudli dvadsať rokov.

Za prísneho režimu KSČ sme strávili roky strádania, “vymieľanie” mozgov, šikanovania, z radov ľudí s príslušnosťou v KSČ. Boli to neznesiteľné roky, závislé od charakteru ľudí. Neverili sme, že sa to môže zmeniť. Mnohí ľudia emigrovali do západných krajín. Koho na priechodoch chytili, nemilosrdne ho potrestali.

Vítali sme rok 1989 sviečkovú manifestáciu, potom i verejnú, ktorá začala v Prahe študentami a pridávali sa k nim masy ľudí. Nezabudnem na okamih, keď sa z protestu proti socialistickému režimu upálil študent Ján Palach.

Protesty proti bývalému režimu sa rozšírili i do iných miest, naprieč republikou. Študenti aj v Košiciach sa priradili na námestí do manifestácie.

Až po nastolení novej demokratickej vlády, boli vojská odsunuté.

Poprední činitelia sa snažili nastoliť demokratickú vládu.

My sme to pocítili i v práci, že hneď na druhý deň na pracovisku, sme jednohlasne odvolali pôvodného riaditeľa a demokraticky sme zvolili nové vedenie. Ukázalo sa, že to bol dobrý krok, všetci v kolektíve sme si rozumeli. Tiež nové vedenie bolo už bez problémov.

V obchodoch začali byť tovary, ktoré sme videli len vo filmoch. Dalo sa konečne cestovať i na západ, bez doložky, povolenia. Zorganizovali sme zájazd do Viedne-  učiteľský.

Pred výkladmi sme stáli ako “Čenkovej deti”, hladní, keď sme videli potraviny prvýkrát.

Dnes neuveriteľné. Rôzne elektronické prijímače, gramorádiá prehrávacie kazety. Ja dodnes takú tzv. “vežu” používam. Zahraničná špičková kozmetiky, ktorá bola len v Tuzexe.

Postupne sa život uvoľňoval. My ako učitelia sme už prestali počúvať vyhrážky zo strany riaditeľa. Nové vedenie si počínalo dobre, radili sa s vyučujúcimi. Konečne sme sa dočkali pochvál, ale aj finančných odmien.

Veľké zmeny boli v prijímaní žiakov na vysoké školy. Už to nebola červená stranícka knižka rodičov. Začala sa aj možnosť študovať v zahraničí. Dnes je veľa študentov rozlezených vo vyspelých krajinách nielen na školách, ale i v zamestnaní.